Cudzie deti nie sú vlastné

Autor: Michael Laitman | 11.10.2019 o 8:08 | Karma článku: 2,44 | Prečítané:  884x

V Izraeli demonštrovali rodičia malých detí vo veku od troch mesiacov do troch rokov s požiadavkou, aby ministerstvo školstva a vláda zorganizovali kontrolu nad jasľami. 

Pretože je známych veľmi veľa prípadov, kedy sa pestúnky chovali k deťom neadekvátne a hrubo. Ich nedostatočná starostlivosť viedla dokonca i k úmrtiu detí.

Kde sa berie nenávisť k tomu, čo sa zdá byť najmilším na svete – k malým deťom?
Po prvé, to sú cudzie deti, a nie naše vlastné. Hoci sa taký postoj prejavuje i vo vzťahu k vlastným deťom.

Ide o to, že láska a nenávisť, život a smrť sú si veľmi blízke, nachádzajú sa tesne vedľa seba, a preto sa navzájom sprevádzajú a občas sa doslova zastupujú. Vyplýva to z povahy človeka, pretože je prechod od lásky k nenávisti veľmi nepochopiteľný, veľmi krehký. Vieme, že sa to isté stáva i rodičom.

Napríklad sú rodičia, ktorí zabudnú deti v aute. Jednoducho to všetko vymažú zo svojej hlavy… A čo môžeš urobiť?

A ak už hovoríme o pestúnkach, pre ktoré je to len práca, a možno i nenávidená práca, ktorú musia vykonávať nedobrovoľne, pretože nemôžu robiť nič iné a musia si nejako zarábať – tieto deti sa potom pre ne stávajú predmetom nenávisti. 

V rovnakej miere, v akej nenávidia túto prácu, celý svoj nešťastný, sociálne slabý život, všetko to prenášajú na deti.

Dnešný egoizmus, súčasná netrpezlivosť, ktorú majú ženy i muži, postoj voči svetu, voči deťom – to všetko je neprirodzené. Žijeme v generácii, kedy nás egoizmus jednoducho núti, aby sme ho napravili, inak nemôžeme prežiť.

Medzi láskou a nenávisťou je veľmi krehký prechod. Ako ho má človek regulovať, ako rozpoznať tento okamih prechodu, aby si to neprestal uvedomovať? Láska nemôže existovať bez nenávisti a nenávisť bez lásky rovnako ako plus bez mínusu. Pracujú spoločne. Ale čo sa pokladá za plus a čo za mínus – to závisí od človeka.

Pokiaľ som si sám sebe drahým, mám rád len sám seba, potom vo všetkých ostatných vidím mínusy. A pokiaľ sa chcem napraviť a vidím mínusy v sebe, potom môžem v ostatných vidieť plusy.

A tu vzniká veľmi vážny problém. V našej dobe v nás vyvstávajú také túžby, také vlastnosti, ktoré sme povinní napraviť. 

Neobviňujem tieto pestúnky v škôlke, v jasliach, keďže s nimi jednoducho nepracujem. Veľa ľudí potrebuje starostlivosť, prácu a výchovu. Predtým, než sa stanú pedagógom, je potrebné ich vychovávať, ale nerobí sa to.

Je možné stať sa učiteľom, vychovávateľom, na základe výchovy, alebo vzdelania, ktoré človek získa, aby sa nejednalo len o povolanie, rolu, ku ktorej má človek prirodzené sklony?

Je to veľmi zložité. Pretože potom miesto svojho prirodzeného popudu byť vychovávateľom, keď ním nechcete byť, si musíte predstaviť Vyšší cieľ, ktorý chcete dosiahnuť, a ste pripravení sa stať pedagógom z tohoto dôvodu. Je to veľmi dôležitá práca nad sebou.

Človek je hromada hormónov, chémie a ďalších vecí. A výchova zodpovedá iba 10% za to, akým sa človek stane. Čo ešte ovplyvňuje človeka okrem týchto hormónov a chémie, že prechádza z jedného stavu – láskavosti – ku zlu? Ako v ňom náhle exploduje egoizmus?

Je to preto, že sme sa k sebe navzájom stali veľmi blízkymi, ale nenapravujeme sa, a preto nás vzájomne ovplyvňuje zlo. Veľký vplyv majú na to masmédia. Neustále pred sebou vidím špatné obrazy, príklady, ktoré je veľmi jednoduché napodobovať. A tak ich chcem nechcem napodobňujem.

A preto všetko, čo vidíme na obrazovkách alebo smartfónoch, do nás vstupuje a núti nás to k tomu, aby sme boli ako tí údajní „hrdinovia“, ktorých vidíme. Takže obecne spočíva celý problém v médiách.

Vezmime napríklad človeka, ktorý chce byť na jednej strane vychovávateľom, učiteľom, matkou a rodičom. Zaobchádza s dieťaťom alebo s deťmi dobre, ale zrazu prichádza okamih, kedy cíti, že v ňom rastie niečo, čo nemôže ovládať. Čo by mal robiť?

Áno, nemôže sa ovládnuť, pretože sú jeho vnútorné impulzy opäť silnejšie než všetky faktory ovládania. Dokonca sa nemôžu ovládať ani tí, o ktorých počúva a číta, že trestajú ľudí za to, že sú takými. Ani on sa nemôže ovládať, pretože má vypnutý zdržovací mechanizmus. A to je všetko a nič s tým neurobíš.

Celý problém tkvie v tom, že ľuďom musíme predávať správne príklady chovania medzi sebou a s deťmi. Nemôžeš nič potlačiť a nič nezadržíš strachom – iba dobrým príkladom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Ako Fico stíha sám seba

Protiextrémistické úderky nevytvoril Soros, ale štát.


Už ste čítali?